YURIHO 11-ka, alebo šport musí spájať / YURIHO’s 11, or sport must unite

Life itself writes the stories of today’s difficult times. This is called Yuri’s 11th. It’s about people who live in different parts of the world, but they have one thing in common, and that is human-to-human respect, sport and a willingness to help.

Yuri is a 35-year-old Ukrainian young man who, as a young footballer, coach and manager, takes care of young boys at the FK Chaika Vyšgorod football club in the Kiev region. But this senseless war has changed the lives of millions of people just as his own. In an effort to help his boys to get out of bombed-out Kiev, he turns to his Russian friend Nikita in St. Petersburg for help and asks him for help for his boys abroad. As a former professional player, Nikita also has a lot of contacts in our country, which is why he turns to his friend, coach Janek Paulišin from Šurany, for help. Through personal contacts, he seeks help from our football clubs. However, more than fifty addressed subjects are unable to fulfill his request. Therefore, he asks for help for Ukrainian boys through social networks. The request is shared on Facebook and also reaches our club MFC Spartak Bánovce n / B. Several phone calls between club members and a carousel of logistics operations is underway to help.

Dozens of phone calls to Ukraine, border crossing in Vyšší Germany, carriers, volunteers at the border, etc. The Town Hall in Bánovce nad Bebravou as well as the Secondary Vocational School are ready to help. People and organizations in our town provide help and sleeves, durable food, hygiene items, etc. In addition to footballers, the school board of the Secondary School, members of the police and fire brigade, who help the school with the accommodation of boarding houses and announce a charitable collection, also do their best to help. Different companies in Bánovce nad Bebravou also help.
However, the sequence of events, especially in Kiev, changes our plans. Eleven 13-year-old boys (we called them “Yuri’s 11”) with their two mothers leave the capital on Monday, March 7, but the group then gets stuck in a closed humanitarian corridor and has to return to bombed-out Kiev. Their fate is unknown. Yuri begins his second rescue operation on Wednesday, March 9. This time for a group of thirteen older boys. On Saturday morning, after two days spent in anti-aircraft shelters, this group, supplemented by 4 mothers, managed to board probably the last humanitarian train to Uzhgorod. Our interpreter Alenka is in constant contact with Yuri, as well as the mothers of the boys. The train journey of more than 900 km ends in the border town of Uzhhorod on Sunday morning. Here, other family members join our group from Kiev, and the 24-member group exceeds at 2.30 p.m. our state border. Volunteers across the border provide exhausted and tired people with food and a short break. Subsequently, in the prepared bus, our group embarks on the next journey to the destination of its probably temporary (possibly permanent) home in our town. At 8.30 pm we can finally welcome them. Tired women and children get off the bus. Their weeping eyes and modest possessions need no comment. But there is also relief and a glimmer of hope in their eyes. Compassion is aroused not only by a 2-year-old child, but especially by a 9-year-old
disabled child in a wheelchair. Yuri’s 11 has changed to 24 (it consists of 19 children and 5 adults), but it doesn’t change anything at all. Everyone needs help. On Monday, a group of young people from war-torn Ukraine received a warm welcome. They were welcomed at the MFC Spartak football stadium by the chairman of TSK Trenčín, Jaroslav Baška, the mayor of our town, Rudolfa Novotná, the director of the Secondary Vocational School, Zuzana Janíková, a representative of ZsFZ Nitra, Mr. Grafik, as well as representatives of our MFC football club. During the week, it is necessary to complete a number of formalities required for the stay. In the afternoon, the boys are already playing the soccer ball and trying to forget about the last days and the suffering they survived. On Friday, March 18, our boys had the
opportunity to tell their life stories in a school discussion. This was followed by a high school indoor football tournament in which Yuri’s 11th placed second. They were pleased with the officials of the Regional Football Association and the first league Spartak Trnava, who brought our guests from Ukraine football balls, jerseys, toys and an invitation to the league derby match Spartak Trnava and Slovan Bratislava.

The epidemic situation in the world over the last two years has not only divided society but also changed the view of human values. The ensuing senseless war in Ukraine shows that life will probably never be the same as it did a few years ago. We must begin to value values ​​such as faith, health, love, belonging. Today is also a test of the character of all people and solidarity. Today, words are no longer enough, but deeds are necessary. Slovak sport is suffering and clubs often have their own existential problems. And right now we see what human dimension we have within us. The oft-repeated slogan “LET’S CONNECT FOR
FOOTBALL” is given the opportunity to be fulfilled at the moment. We never know when we will need such help.

Confession of Natálie Melničuk (r.45) of one of the 4 mothers: Last week, Kiev was bombed several times a day … we didn’t sleep at night, but waited for a siren to announce an air raid. We ran to the cellars several times with only the necessary things. On Wednesday night, March 9, we received from an offer from Yuri, to go beyond the borders with our children, we were faced with a serious decision. Everyone had to leave their loved ones in Kiev. It was not an easy decision at all. We didn’t know exactly where we
were going or if we would get there. We did not know Slovakia and the town of Bánovce n /B at all. The bombings decided for us. On Saturday morning at 05.00, we managed to board probably the last crowded humanitarian train on the outskirts of Kiev. The redemption was mainly the crossing of the border in Vyšné Nemecké. We do not know our future. We would like to return back home as soon as possible, we just don’t know when it will be or where … we are so thankful to you all, we can’t even say how much, you’re amazing people. Children no longer have to shake from fear, they can even devote themselves to their greatest love, which is football.

Our message is determined not only to Slovaks, but to all the people in the world who help us
in these difficult times is: THANK YOU but also “Respect what you have, especially
freedom, humanity and peace”.

Príbehy dnešnej ťažkej doby píše sám život. Tento je nazvaný Yuriho 11-ka. Je o ľuďoch, ktorí žijú v rôznych kútoch sveta, ale spája ich jedno spoločné, a to je úcta človeka k človeku, šport a ochota pomôcť. Yurij ukrajinský mladý muž vo veku 35 rokov, ktorý sa ako mladý futbalista, tréner a menežér stará o mladých chlapcov vo futbalovom klube FK Čajka Vyšgorod v Kyjevskej oblasti. Nezmyselná vojna však mení, tak ako miliónom ľudí aj jeho život. V snahe pomôcť svojim chlapcom dostať sa z bombardovaného Kyjeva sa obracia o pomoc na svojho ruského priateľa Nikitu z Petrohradu a požiada ho o pomoc pre svojich chlapcov v zahraničí. Nikita ako bývalý profesionálny hráč má veľa kontaktov aj
u nás, a preto sa obracia s prosbou o pomoc na svojho priateľa trénera Janka Paulišina zo Šurian. Ten prostredníctvom osobných kontaktov hľadá pomoc v našich futbalových kluboch. Vyše päťdesiat oslovených subjektov však nedokáže jeho prosbu naplniť. Preto sa o pomoc pre ukrajinských chlapcov obracia cez sociálne siete. Prosba je zdieľaná na facebooku a dostáva sa aj do nášho klubu MFC Spartak Bánovce n/B. Niekoľko telefonátov medzi členmi klubu a rozbieha sa kolotoč logistických operácii s cieľom pomôcť. Desiatky telefonátov na Ukrajinu, hraničný prechod vo Vyšnom Nemeckom, dopravcom, dobrovoľníkom na hranici, atď. V ústrety vychádza bánovská radnica aj Stredná odborná škola. Ľudia aj organizácie v našom meste poskytujú pomocnú ruku a poskytujú návleky, trvanlivé potraviny, hygienické potreby, atď. Pomocnú ruku podávajú okrem futbalistov aj školská rada SOŠ, príslušníci policajného a hasičského zboru, ktorí pomáhajú škole so zariadením internátneho ubytovania a vyhlasujú charitatívnu zbierku. Pomáhajú aj bánovské firmy. Sled udalostí hlavne v Kyjeve však mení naše plány. Jedenásť chlapcov vo veku 13 rokov (nazvali sme ich „Yuriho 11-ka“) s dvomi matkami v pondelok 7. marca odchádza z hlavného mesta, ale následne táto skupina uviazne v uzatvorenom humanitárnom koridore a musí sa vrátiť späť do bombardovaného Kyjeva. Ich osud je neznámi. Yuri začína v stredu 9. marca svoju druhú záchrannú operáciu. Tentokrát pre skupinu trinástich starších chlapcov. V sobotu ráno po dvoch dňoch prežitých v protileteckých úkrytoch sa tejto skupine doplnenej o 4 matky podarilo nasadnúť do pravdepodobne posledného humanitárneho vlaku smerom na Užgorod. Naša tlmočníčka Alenka je nepretržite v kontakte s Yurim, ako aj matkami chlapcov. Vyše 900 km cesta vlakom končí v nedeľu doobeda v prihraničnom meste Užgorod. Tu sa ku našej skupinke z Kyjeva pripájajú ďalší rodinní príslušníci, a 24 členná skupina prekračuje o 14.30 hod. našu štátnu hranicu. Dobrovoľníci za hranicami poskytujú vyčerpaným a unaveným ľuďom stravu a krátky oddych. Následne sa v pripravenom autobuse
 vydáva naša skupina na ďalšiu cestu do cieľa svojho pravdepodobne dočasného (možno aj trvalého) domova v našom meste. Večer o 20.30hod. ich môžeme privítať. Z autobusu vystupujú unavené ženy a deti. Ich uplakané oči a skromný majetok nepotrebuje žiadny komentár. V ich očiach je však vidieť aj úľavu a iskierku nádeje. Súcit vzbudzuje nielen 2 ročné dieťa, ale hlavne 9 ročné postihnuté dieťa na vozíku. Yuriho 11-ka sa zmenila síce na 24 (tvorí ju 19 detí a 5 dospelých), ale na veci to vôbec nič nemení. Pomoc potrebujú všetci. V pondelok  na obed sa skupinke mladých ľudí z vojnou zmietanej Ukrajiny dostalo milého uvítania. Na futbalovom štadióne MFC Spartak ich privítal predseda TSK Trenčín Jaroslav Baška, primátorka nášho mesta Rudolfa Novotná, riaditeľka Strednej odbornej školy Zuzana Janíková, zástupca ZsFZ Nitra p.Grofik, ako aj zástupcovia nášho futbalového klubu MFC. V priebehu týždňa je
potrebné vybaviť množstvo formalít potrebných k pobytu. V popoludnajších hodinách sa chlapci už venujú futbalovej lopte a snažia sa zabudnúť na posledné dni a utrpenie ktoré prežili. V piatok 18.3. mali naši chlapci možnosť v školskej besede porozprávať svoje životné príbehy. Nasledoval futbalový halový turnaj stredných škôl v ktorom Yuriho 11ka obsadila druhú priečku. Radosť im urobili funkcionári Oblastného futbalového zväzu a prvoligového Spartaka Trnava, ktorí priniesli našim hosťom z Ukrajiny futbalové lopty, dresy, hračky a pozvanie na ligový derby zápas Spartak Trnava a Slovan Bratislava.
Epidemická situácia vo svete za posledné dva roky nielen rozdelila spoločnosť, ale aj zmenila pohľad na ľudské hodnoty. Následná nezmyselná vojna na Ukrajine ukazuje, že život už asi nikdy nebude taký, ako pred pár rokmi. Hodnoty ako viera, zdravie, láska, spolupatričnosť si musíme začať vážiť. Aj dnešná doba je skúškou charakteru všetkých ľudí a solidárnosti. Dnes už nestačia len slová, ale potrebné sú skutky. Slovenský šport krváca a veľakrát majú kluby svoje vlastné existenčné problémy. A práve teraz najlepšie
vidieť, aký ľudský rozmer v sebe nosíme. Často opakovaný slogan „SPOJME SA PRE FUTBAL“ dostáva možnosť sa v súčasnej dobe naplniť. Nikdy totiž nevieme, kedy aj my budeme potrebovať podobnú pomoc.

Spoveď Natálie Melničuk (r.45) jednej zo 4 matiek: Posledný týždeň bol Kyjev bombardovaný niekoľkokrát za deň…v noci sme nespávali, ale čakali na sirénu ktorá ohlasovala letecký nálet. Viackrát sme utekali do pivníc len s nevyhnutnými vecami.  Keď sme dostali v stredu večer 9.3. od Yuriho ponuku odísť mimo hranice s našimi deťmi, stáli sme pred vážnym rozhodnutím. Každý musel v Kyjeve zanechať svojich najbližších. Nebolo to vôbec jednoduché rozhodnutie. Nevedeli sme kam presne ideme a či tam dôjdeme. Slovensko a mesto Bánovce n/B sme vôbec nepoznali. Výbuchy bômb rozhodli za nás. Podarilo sa nám v sobotu ráno o 05.00 hod. nastúpiť do pravdepodobne posledného preplneného humanitárneho vlaku na okraji Kyjeva. Vykúpením bolo hlavne prekročenie hranice vo Vyšnom Nemeckom. Nepoznáme svoj ďalší osud. Chceme sa čo najskôr vrátiť späť, len nevieme kedy to bude a ani kam… vašim ľuďom vďačíme za veľa, nedá sa to ani vypovedať, ste úžasní ľudia. Deti sa už nemusia triasť od strachu, dokonca sa môžu venovať svojej najväčšej láske futbalu.

Náš odkaz nie len Slovákom, ale  všetkým ľuďom na svete ktorí nám v týchto ťažkých časoch pomáhajú je: ĎAKUJEME ale aj “Vážte si to čo máte,  hlavne
slobodu, ľudskosť a mier”.